O NÁS

Často dostávam otázku: „ Prečo to robíš?“ Snažím sa vždy nájsť vhodné slová na zodpovedanie tejto legitímnej otázky a tiež mnohých ďalších, napr. „Stojí ti za to ten stres?“ „Ten zármutok, keď zviera zomrie?“ „Prečo sa radšej nesústredíš len na propagáciu toho pekného a zábavného, čo so zvieratami súvisí?“ Chvíľu vždy premýšľam, no odpoveď mám stále rovnakú. Zo všetkého najviac by som chcela propagovať zábavné veci, ktoré súvisia so zvieratami. Ver mi, skutočne by som chcela, ale….. Všetky svoje peniaze míňam na záchranu zvierat. A rovnako tak všetok svoj drahocenný čas. Záchrana zvierat je ťažká vec. Je to viac smutná, ako šťastná vec, je tiež dosť únavná a nie vždy pekná. Záchrana zvierat je drahá. Je fyzicky, psychicky, emocionálne a finančne vyčerpávajúca. Záchrana zvierat mi skracuje život. Ale život predsa nie je o tom, ako dlho ho žijete, je o tom, ako ho žijete a čo robíte počas neho. Aj ten najhorší deň záchranára je stále lepší, ako deň či dni tých, ktorých zachraňujem. Predstav si, že si niekoho rozmarom. Niekoho, kto tvrdí, že si jeho majetkom. Musíš prijať aj to, že ťa nekŕmi, bije ťa aj keď netušíš, čo zlé si urobil. Musíš prijať, že niekto okolo teba len tak bez povšimnutia prejde, hoci ty si neželáš iné, len byť blízko neho. Musíš akceptovať, že si odložený niekde vzadu v klietke, neustále zatvorený alebo priviazaný. A potom si predstav, že niekto príde a vyslobodí ťa z toho väzenia, z tej cely. Nevieš čo ťa čaká, no aj tak bozkávaš ruku cudzinca v nádeji, že ťa vezme odtiaľ preč. Predstav si to. Naozaj si to predstav. Nič na svete ťa neuspokojí viac, ako pocit, že zúbožené a trpiace zviera vidíš konečne v bezpečí. Nezameriavam sa na smrť. Zameriavam sa na život. Stovky zvierat by bolo mŕtvych, keby som nerobila to, čo robím. Jediné čo ľutujem je, že som nezachraňovala už dávno predtým, než som s tým začala. A jedinou mojou nádejou je, že aj keď tu nebudem, bude tu niekto, kto ma nahradí. Už dnes dávam tej osobe sľub, že budem s ňou stále. Vždy budem záchranárom, aj keď už budem len spomienkou. Záchrana zvierat je pravdepodobne jednou z najviac dušu ničiacich a zároveň jednou z najodmeňovanejších činností, ktorú si človek zvolí. Emócie prežívaš niekoľkokrát za deň a každý deň znova a znova. Nie je to zábava, často je to veľmi nebezpečné, často veľmi smutné, no človek musí byť silný aj keď prežíva bolesť, ktorú nikto nevidí. A okrem toho všetkého sa musím každý deň vysporiadať s prístupom ľudí, z ich pohľadom na mňa. Odolávať ich kritike a znevažovaniu… Napriek tomu, vždy musím ísť ďalej. V očiach a v srdci záchranára totiž vždy existuje nádej. To ma drží pri tejto práci. Vždy je nádej.Mirka Nevedelová